Podarilo sa nám v knižnici rozbiť pštrosie vajce

V knižnici mám za sebou opäť, pre mňa hektický mesiac, marec. Vystriedalo sa v nej počas dvoch týždňov 13 tried  (každá po 45 minút), čo je okolo 220 žiakov a ich učiteľov. Plus k tomu dve skupiny škôlkárov, čo je ďalších asi 90 detí. Aj takouto formou chceme deťom pripomenúť, že máme knižnicu, na čo slúži, ako funguje. Ostať však len pri suchom skonštatovaní faktov, to by bola len nudne strávená hodina. Každý rok preto hľadám tému, ktorá je zaujímavá, poučná, ale aj zábavná.
Na tieto hodiny sa pripravujem už mesiac dopredu, čítam veľa textov a kníh k vybranej téme, hľadám veci a predmety. U menších detí – do tej 6. triedy, je to vždy spojené s niečím, čo okrem počutia môžu si aj chytiť, alebo vidieť. Tento rok bolo hlavnou témou vajce. Celkom príznačné, veď sa blíži Veľká noc. S deťmi sme spolu hľadali, čo všetko sa narodí z vajíčka (aj to mohli vidieť), dostali sme sa k vtákom, ktoré sa odlišujú od svojho druhu – pštros, tučniak. Ale aj k rekordérom vo vtáčej ríši – pštros, kolibrík, rybár, orly, či k takému zvláštnemu zvieraťu, akým je určite vtákopysk. Deti si mohli chytiť a porovnať pštrosie vajce, ktoré je najväčšie, so slepačím, alebo prepeličím vajcom. Porovnali ako sa líši hrúbka škrupiny a dozvedeli sa z čoho vlastne škrupina je. Videli aj pierka a peria z rôznych druhov vtákov, niektoré mali možnosť vidieť hniezdo uvité z trávy. So škôlkármi sme si zaspievali aj zarecitovali básničky o vtáčikoch.

U tých starších – od siedmakov, sa už snažím hľadať niečo viac. Vydolovať nejaké ich vlastné myšlienky, názory na svet, dianie okolo nich, alebo pochopenie textov. Tu je to zložité. Niektorí sa zapájajú. Veľmi pozitívne tento rok prekvapila 7.A. Hodina s ňou bola pre mňa odmenou za moju námahu a keďže boli aj poslednými, tak aj takou čerešničkou. Nevadilo ani to, že sme sa vzdialili od témy, ktorú som mala pripravenú. Deti si sami určili o čom sa budeme rozprávať a príjemne prekvapili svojou aktivitou a spontánnosťou. Vzniklo čosi ako debatný krúžok.

Najhoršie sú skupiny, keď okolo vás sedia mladí ľudia poobliekaní prevažne v čiernom, mlčia a niektorí na vás pozerajú ako na mimozemšťana rozprávajúceho im neznámou rečou. Nechytia sa nijakej témy, neodpovedajú na žiadnu otázku ani podnet  a o tom, že by sami niečo začali ani nehovorím. Nájdu sa medzi nimi určite takí, ktorí aj vedia a majú svoje názory, ale podriaďujú sa mlčiacej väčšine. Čo s nimi? Ako ich zaujať? Tento rok mi pomohla kniha Terror od Dana Simmonsa. Odhliadnuc od toho, že podľa  textu na prebale knihy je to „mrazivý horor“, je to hlavne výborná kniha, kde sa spisovateľovi  veľmi  excelentým spôsobom podarilo opísať podmienky, za akých sa v polovici 19. storočia robili objaviteľské cesty k Severnému pólu a v knihe sú ešte krajšie postavy. Napísaná je na základe skutočného príbehu sira Johna Franklina, ktorý sa v roku 1845 vydal s dvoma loďami – Terror a Erebos – hľadať  severnú morskú cestu. Výprava zmizla a doposiaľ sa o nej vedú diskusie a hypotézy, čo sa vlastne stalo. Príbeh ich zaujal, bolo to vidno na tom, ako počúvajú. Ale tu ich „aktivita“ skončila. 

Medzi deviatakmi je chlapec, ktorého názory, keď boli ako ôsmaci v knižnici, mali v sebe vyspelosť dospelého. Potom ma zaujal o pár mesiacov neskôr jedným svojim gestom, keď sme boli spolu v Osvienčime. A ani tento rok nesklamal. Bolo potešením počúvať jeho odpovede z ktorých je vidno, že sa zaujíma o dianie okolo seba, má svoj názor a vie ho sformulovať. Škoda, že nie je takých viac.  

Na stiahnutie: fotogaléria z podujatia.