Za jeden rok stihol lietať na dvoch kontinentoch
Začiatkom jari a po prílete z africkej Kene by ma ani vo sne nenapadlo, že na konci lietacej sezóny opäť sa vyberiem pokúšať uletieť vzdialenostné rekordy. Tentokrát v Brazílii. V jeden rok na dvoch kontinentoch. Náhoda a okolnosti sa tak vyvinuli, že koncom októbra odlietam z Viedne cez Madrid do Rio De Jeneira a odtiaľ miestnym letom na sever. Z pobrežia potom asi 200 km autobusom do v vnútrozemia. Mojim cieľom je mesto Quixadá.
Pre plachtárov je to pomerne známe miesto. Objavil ho jeden miestny pilot-rogalista (jpg). Upravil štart a postupne postavil bývanie a dal dokopy servis pre preletu chtivých pilotov. Výnimočnosť tohto miesta je, ale v jeho polohe a v tunajších meteorologických podmienkach.
Vplyv mora zasahuje aj stovky km do vnútrozemia k tomu pasátový vietor nakoľko je to v tesnej blízkosti rovníka a suché podložie terénu dávajú jedinečnú kombináciu na dlhé lety na viac ako 400km dlhé.
Ubytovanie a zvozový servis mám dopredu zabezpečený.
Podrobnosti ako bude prebiehať môj každodenný režim sa dozvedám až tu.
Vstáva sa pred 5tej hod. ( ja skoro vždy 4:30 - tak skoro nevstávam ani do práce). O piatej sú raňajky (formou švédskych stolov výber je bohatý plus rôzne druhy ovocia). O 6tej odchod na kopec na štart. Cesta trvá približne 1/2 hod. Na štarte rýchlo pripraviť rozbaliť klzák. O 7mej už štartujú prví odvážlivci. Podmienky na štarte sú úplne odlišné na aké je človek zvyknutý v Európe. Rýchlosť vetra niekedy dosahuje aj 50km/h. Každému pilotovi niekoľko asistentov drží jeho klzák na zemi, aby sa nemusel trápiť v silnom vetre z jeho udržaním pri zemi. Ďalší asistent štartér ( skúsený domáci pilot) sleduje situáciu vpredu a vo správny okamih dáva pokyn na štart. Nestáva sa, že by sa zmýlil. Základne mrakov sú nízko t.j. 800-900 m n/ m. Štart a jeho okolie tvorí pár kopcov s prevýšením max. 300 m, ďalej len rovina a buš. V tejto oblasti skoro stále prevláda východné až juhovýchodné prúdenie a tak piloti letia smerom na západ t.j. čím ďalej tým bližšie do Amazónie.
Lety tých lepších trvajú 8 a viac hodín. Pristáva sa ak to podmienky dovolia až pri západe slnka. Západ slnka je pomerne rýchly preto, že sme blízko rovníku. Po pristátí rýchlo zbaliť veci do batohu. Potom odvoz motorkou na hlavnú cestu. Domáci sú tu veľmi priateľskí a nie je problém si dojednať odvoz. Aby sa pilot nemusel naspäť na hotel dostavať príliš dlho alebo komplikovane skoro všetci využívajú zvozový servis. Všetci máme so sebou podobne zariadenie ako je GPS, ktorý odosiela tvoju polohu na internetovú stránku s mapou kde je vidieť tvoja poloha za letu. Už pár minút po štarte prvú skupinku nasleduje po zemi zvozové vozidlo. Pilot môže aj po pristátí tým istým prístrojom odoslať sms správu, že pristál a je v poriadku alebo, že potrebuje pomoc. Každý tiež využíva vysielačku, aby po pristátí zvozovému šoférovi dal svoju presnú polohu alebo aby piloti komunikovali medzi sebou alebo ak je to potrebne z miestom štartu.
Prvý let bol len taký zoznamovací. Druhý deň letím pomerne rýchlo, pristávam na 180 km a pomerne skoro. No, moja priemerná rýchlosť bola dosť vysoká a tak ostatní piloti zbadali, že nepatrím medzi priemerných pilotov a ďalšie dni počas letu zisťovali kde sa nachádzam.
Prvá 300-ka padla 1.11.
No asi vás sklamem, ale na štarte nie som prvý. Je to zbytočné, aj tak všetci vyčkávajú minimálne hodinu vo vzduchu. Paulo na štarte odvádza poctivú prácu, nikoho nepošle do vzduchu v nesprávny okamih. Skôr piloti sú nepripravení a nepozorní. Prvé kilometre sú vždy najťažšie, ale to platí asi všade. Vezieš sa v malej výške a myslíš na to, či počkať, alebo ísť ďalej. Dnes asi 40 kilákov od štartu vyťahujem kamerku, akoby som vedel, že nemám čo stratiť. Aj so zapnutou kamerou dávam prvý mrak s lepšou výškou.
Zdá sa, že piloti tu moc nespolupracujú
A je lepšie, že letím sám. Dávam to severnejšou stranou, zdá sa mi to lepšie, krajšie mraky a diaľnice sa robia, ale nestíham na tú diaľnicu naskočiť. Na 100-120. kilometri mraky zmizli a ja spomaľujem. Robia sa chmáry, ale rýchlo miznú. Je to tým, že od Monsenhor Tabosa je už iné údolie a suchšie podložie. Z náhornej plošiny to klesá dolu a to je posledná možnosť nastúpať lepšiu výšku pred letom do údolia. Zdvíham sa v silnom úzkom stupáku, trochu v závetrí. Plný optimizmu letím do údolia do rovín, kde sa už začali robiť zase slabunké mraky. Vyberám si miesto, kde by to už mohlo byť lepšie, ale to je veľký omyl. Letím k ceste, inde nie je možné pristáť, alebo je to ďaleko. Už sa vidím pristávať na ceste, keď stretám stúpanie do 6m/s. Rozhádže ma, že mám chuť sa na to vykašlať. Po 200m ju konečne ustreďujem a stúpanie sa zjemnilo na 3-4metríky. Ďalej to pokračuje celkom normálne. Letím severne od Nova Russas mimo obývanú oblasť. Terén sa tam zdvíha do ďalšej náhornej plošiny. Ja tam vidím mestá a dediny.
A keď prilietam nad to miesto, sú tam len skaly a piesok. Veľmi to klame. Keď to nepoznáš, oklameš sa. Cesty tam sú, ale nikde ani živej duše. Letím stále severnejšou stranou. Dávam svojich prvých 300 km. Do Piripiri dolietam s dobrou výškou a je jasné, že to môžem natiahnuť ďalej. No najskôr sa musím rozkukať, kade letieť. Nie všade sa dá pristáť. Pristávam v malej dedinke do ohrady pre býkov. Nevidel som ich, že tam sú. Trochu som ich vyplašil, aspoň že na mňa neútočia. Sú takí menší, ešte nevedia, čo si môžu dovoliť, ale na „Trnafčana“ si hádam nebudú dovoľovať :-) Hneď ako pristávam, rýchlo balím. Potrebujem sa dostať do mesta Piripiri. Autobus odtiaľto nejde a ani žiadny mototaxi sa mi tu nenúka. Zastavujem sa v miestnej krčme, tam najskôr zistím ako ďalej. Slnko zapadá za horizont a teplota je stále vysoká. Dám si na osvieženie 2ks SKOL ( brazílské pivo). Potom beriem chlapíka s najlepšou motorkou a fičíme do Piripiri. Odtiaľ zvozom nekonečné kilometre naspäť Na hotel prichádzame o 2hej ráno. A druhý deň znova na kopec - lietať .Počas môjho viac ako mesačného pobytu som uletel 6 letov nad 300 km. Najdlhší ma6 341km. Nalietal som 70 hodín a za 2 500km.
Ľudia sú tu priateľskí. Každý rozpozná, že nie si domáci. No ak, ale nevieš portugalsky, veľa sa nedohovoríš. Angličtina nie je v kurze a zvláštností je tu veľa. Čo sa týka jedla, to by bolo na zvlášť kapitolu. Ešte sa nestalo, že by som bol s niektorým nespokojný. Stejky sú asi najlepšie. Výber ovocia neskutočný , včera som konečne skúsil koko so slamkou, pekne vychladené. Paráda. Každý deň tu natrafíš na nejaké nové zvieratká.
Pri večeri nás navštívila tarantula, veľká ako ruka a pekne chlpatá. Na druhý deň ráno zapnem svetlo v mojej izbe a nad hlavou mám ďalšiu tarantulu, no ale menšiu . Tiež je tu veľa rôznych jašteričiek, ale našťastie do izieb nechodia.
Ja mám na izbe malé žabky, aj keď vlastne to žabky nie sú. Nedá sa ich zbaviť. No a jedni návštevníci mali hada v sprche. Po dvoch dňoch mi majiteľ povedal, že bol jedovatý. Tak, že tie moje žabky ani nebudem vyháňať.
Čo sa týka hadov, vyskytuje sa tu nejaký druh kobry a štrkáč.
Asi najkrajšie sú tu papagáje. Každé ráno k nám na raňajky jeden dolieta, každému sa snaží zobnúť čosi z taniera. Ale lietajú tu aj iné vtáky, pre nás zaujímavé. Počas preletov je vidieť množstvo vtákov urubu. Je ich niekoľko druhov, niektoré spolupracujú a jeden druh si robí z nás srandu .
Zaujímavé je sledovať ľudí v osadách a na vidieku. Ako ráno a večer posedávajú na priečeliach svojich domov. Alebo ležia v hamakách. To je závesná plachta a má ju asi každý Brazílec. Niektorí ani nemajú posteľ, celý život preležia a prespávajú na hamake. Všade ich tu predávajú. Je celkom príjemné v tom ležať.
Tiež pohyb zvierat ako kravy, kone alebo oslíky, je tu na voľno. Najhoršie je to v noci, keď sa vraciame z preletu. Zbadáš ich na ceste na poslednú chvíľu. Domáci šoféri akoby vedeli, kde sa vyskytujú a už v predstihu spomaľujú. Prostredie, dokedy nepršalo, bolo veľmi suché. Po dvoch dňoch dažďa všetko
rýchlo zazelenalo. Čo sa týka tunajšieho alkoholu, skúsil som caipirinu a cachas, ale na tú našu slivovicu, ktorú som už mimochodom vypil, nemá. Posledné dúšky tej mojej slivky som, na znak priateľstva Slovanov, dopil s
Poliakmi pred ich odchodom domov. Toľko môj pohľad na dianie okolo...
Lietanie v tejto časti sveta je neskutočne krásne, ale pre dlhé lety nie jednoduché. Zvlášť ak cesta naspäť trvá dlho.
K tomu vysoké teploty a málo spánku dajú zabrať každému. To všetko, ale nahrádza vrúcnosť a ochota ľudí pomôcť. Tiež pre nás Európanov exotická príroda, ktorá priťahuje zvedavosť a dodáva stratenú energiu- stálo to zato.
Verím, že sa ešte do Brazílie vrátim.
Miro Matovič
Na stiahnutie: fotogaléria z podujatia (jpg).
