V tomto prípade je to naša obecná knižnica. Stalo sa už dobrou tradíciou, že v mesiaci marec sa vystriedajú v knižnici všetky deti materskej aj základnej školy (spolu je ich skoro 320). Strávia tu hodinu, ak to rozvrh dovolí, tak niekedy aj dve. Na stretnutia sa vždy tešia.
Na začiatku si rýchlo povieme – väčšinou to už len zopakujú deti, čo je to knižnica, na čo slúži, ako sa majú v nej správať a potom už rýchlo na to, na čo čakajú. Začína sa dobrodružstvo objavovania, zábava, hry, súťaže a samozrejme sú aj nejaké sladké odmeny.
Tento rok sme sa po rozprávali o histórii atramentu. Z čoho
všetkého sa vyrábal a ako dlho ho už ľudia poznajú. Dozvedeli sa, čo je dokumentačný atrament, že sme s ním všetci zapísaní v matričných knihách, keď sa narodíme, aj keď zomrieme. Videli aj špeciálne perá, s ktorými sa s ním píše. Niektorí si to potom mohli aj vyskúšať – ale nedostali perá, ale „brká“, ako niekedy dávno pisári. Mnohí (vrátane mňa) asi prišli domov s modrými rukami :-)
Prváci a druháci si mohli do rúk chytiť a ohmatať „mŕtve“ drevo. Videli, ako sa postupne rozkladá, až sa z neho stane úrodná zem, z ktorej vyrastie nový strom. Pred rokom sme sa rozprávali, čo všetko môžeme vyrobiť zo zdravého dreva. Pod lupou sme skúmali, rozkladajúce sa drevo, huby na ňom, ale aj chodbičky, ktoré v ňom robia drevokazný chrobáci. Samozrejme sme videli aj strom po zásahu „lekára stromov“ - ďatľa.
So staršími sme sa rozprávali o tom, že správy sa nemusia
posielať len napísané na papieri, ale že ich môže prenášať aj
svetlo. A tak sme sa dostali k majákom, k tomu, že tam ľudia žili odtrhnutí od sveta, bez elektriny a dnešných technických vymožeností. Dozvedeli sa o najstaršom majáku, videli ako sa vie rozhnevať more, vraky lodí na plytčinách, ale dozvedeli sa aj o príbehoch, ktoré sa rozprávajú o blúdiacich dušiach námorníkov, ktorí stroskotali na útesoch.
No a od majákov je už len krôčik k morzeovke. Vyskúšali sme si napísať svoje mená. S II. stupňom sme sa zamerali na rýchlosť a pohotové reagovanie a na slovnú zásobu. Mali opísať a priblížiť svoje pocity z fotky, ktorú videl len jeden z nich. Niektorý mali opísať vec, alebo pocit, ktoré videli napísané na lístku bez toho, aby použili základ slova a ostatní ju mali uhádnuť. Zistili, že to bolo veľmi ťažké.
Nedokázali opísať svoje pocity, lebo nenašli správne slová.
Niektorí zas mali na lístku napísaných 30 slov zameraných na precvičovanie „i“ a „y“. Rozdelení v skupinách si za určitý časový limit mali zapamätať čo najviac slov a potom ich opäť v časovom limite čo najviac a správne napísať. Tento rok bola len jedna trieda, ktorá skoro vôbec nekomunikovala. Veľmi dobre a zaujímavo prebehla hodina s deviatakmi. Rozprávali sme sa o knihách, ktoré čítali z knižnice a hodina bola veľmi spontánna a hlavne na vysokej úrovni.
Pripraviť takéto stretnutia v knižnici znamená dosť hodín strávených prípravami. Hľadaním tém, čítaním kníh (ktoré sa hlavne využívajú), časopisov, prípravou vhodných súťaží, vyhľadávaním a donášaním pomôcok a ukážok (rôzne štádiá hnijúceho dreva). Ale určite to stojí za to, lebo všetky deti ma poznajú a spájajú si ma s knižnicou, pre tých mladších som „pani knihovníčka“ u ktorej si napríklad mohli napísať svoje meno brkom. A ešte radšej som, keď niektorí z nich sa do knižnice vrátia ako čitatelia.
Vo fotogalériách nájdete viac fotiek, ale aj kresby štvrtákov a k nim napísané príbehy o majákoch.
Na stiahnutie: foto z knižnice.
video – písanie brkom (mp4)
video – hry na zapamätanie si slov (mp4)
BH
