Mama je len jedna

Priviesť na svet a vychovať deti je veľkou zodpovednosťou. V súčasnej dobe je trendom mať 1-2 deti, aj to až po tom čo si zabezpečíme materiálny dostatok, naštartujeme kariéru. A potom rozmýšľame, koľko detí uživíme a budeme im môcť dať všetky vymoženosti, ktoré sú k dispozícii. Preto sme si spomenuli pri príležitosti Dňa matiek práve na ženy - matky, ... ktorým sa deti stali celoživotným poslaním. Matiek s viac ako piatimi deťmi, sme napočítali v našej obci 15. Nie sú na to presné evidencie, museli sme sa spoľahnúť len na dobrú pamäť domácich.  

Jedna z týchto viacdetných matiek vychovala 12 detí. Neuveriteľné a pre väčšinu z nás aj nepredstaviteľné. Máme všetky technické vymoženosti doby. Polotovary, automatické práčky, vodovod doma je samozrejmosťou, plné obchody, celkom slušné zárobky, veľké domy, autá – to mnohé z nich nemali. Viete si predstaviť starať sa o deti v podmienkach ako sa žilo nejakých aj 50-60 rokov späť? A to museli ešte popri deťoch a domácnosti zvládnuť aj polia, záhrady, obriadiť statok. Rozposlali sme teda pozvánky na malé stretnutie, ktoré sme pre ne pripravili 12. mája 2009 v reštaurácii Regatel na námestí. Tri neprišli pre zdravotný stav, trápia ich nohy. Ale tie ostatné prišli. Stretávame sa s rôznymi skupinami ľudí. Správajú sa rôzne. Zo žien, ktoré prijali naše pozvanie už pri príchode vyžarovala skromnosť a láskavosť. So slzami v očiach ďakovali za pozvanie a pýtali sa, čím si to zaslúžili, že sme si na ne spomenuli. Veľmi ľudské, neformálne stretnutie začal príhovorom starosta obce. Vyzdvihol obetavosť matiek pri výchove detí, ich nezastupiteľnú úlohu pri ich formovaní. Ale spomenul aj staré časy, zvyky v našej dedine aj to, ako to niekedy v rodinách „chodilo“.

Všetkým matkám sme pripravili krásnu kyticu, malý darček a občerstvenie. Každá sa so starostom odfotila. Počas stretnutia začali okolo stola „tiecť“ spomienky. Na ľudí, príhody, aj tých, ktorí už nie sú medzi nami. Nejedna príhoda vyvolala smiech. Jedna z matiek spomínala: „Boli to ťažké časy. Už som bola vydatá. Moja mama vychovala krásneho kohúta. Chytila ho a vraví mi, aby som ho zaniesla „farálkovi“ na faru. Vzala som ho a po ceste na faru som rozmýšľala, že on je predsa sám a ja mám päť detí. Tak som zamierila domov, kohúta som zabila, ošklbala a uvarila s ryžou. Deti sa tak najedli. No ale ja som sa potom musela pánu „farálkovi“ vyspovedať, že sme mu jeho kohúta zjedli.“ Tak v spomienkach plynul čas. Boli by si posedeli aj dlhšie, ale sú zvyknuté na svoje povinnosti. Začali sa lúčiť. Podľa ich reakcií, všetkým dobre padlo toto stretnutie a dostali sme naň veľa ohlasov a poďakovaní. To poďakovanie však právom patrí im. Za to, že v ich živote im zostalo len veľmi málo priestoru na to, aby mysleli na seba, ale neľutovali sa. Dávali zo seba to najcennejšie. Obetavosť, lásku, pochopenie, odovzdávali úctu k životu.

Možno že nemali materiálny dostatok, ale viacpočetné rodiny boli bohaté svojimi vzťahmi, citmi a vnímavosťou voči svojmu okoliu. Počuť teraz o nich, to je skôr výnimka. A dozvieme sa to len vtedy, keď potrebujú pomoc, lebo trpia hmotnou núdzou. Paradox, však? Všade sa vraví o zlom demografickom vývoji, o tom že sa rodí málo detí. Počuť reči politikov, ako podporujú rodinu. Zostáva však len pri rečiach. Vytvorili sme si dobu, ktorá tomu jednoducho nepraje. Obklopili sme sa majetkami a chceme stále viac a viac. Vraj aby sme zabezpečili rodinu. A na deti akosi nezostáva čas.