Niekedy začiatkom marca mi do mailu prišli dve fotky.
Na oboch bola ryba – krásny sumec (jpg). Leskol sa ako práve vytiahnutý z vody. Bola to však torta. Majstrovské dielo Jany Matovičovej zo Sídliska. Všetci sme fotku obdivovali. Niečo také vyžaduje vysokú zručnosť, predstavivosť aj zmysel pre trošku umenia. Ale aj čas. A Jana je predsa zamestnaná na JAVYS-e. Nedalo mi to pokoj, tak som ju oslovila a ona súhlasila s rozhovorom. A mala som neuveriteľné šťastie. Keď som k nej prišla domov, práve začala robiť tortu – sovu, ktorú chcela jej kolegyňa z práce pre vnučku. Tak som to využila a urobila aj zopár záberov pri kladení otázok.
Kto ťa naučil základy pečenia?
Moja babka. Vravela, že dobrá torta sa pečie tri dni. Prvý deň sa pečie cesto, ktoré sa má nechať vydýchať. Na druhý deň sa naplní a tretí deň sa ozdobí. To zdobenie je najnáročnejšie.
Pečie aj tvoja mama?
Mama neznáša pečenie, ale kysnuté koláče vie urobiť neuveriteľne výborné. Ale obdivuje moje výtvory.
Vraví sa, že dobré cukrárky nepoužívajú váhu.
Ja tiež neviem, čo je váha. Množstvá už mám v oku. Možno mi pri tom pomáha aj robota, kde tiež vážim. Babka mi vždy vravela „daj tam toho od oka, prvýkrát možno pokazíš a na druhý už budeš vedieť, čo je to od oka!“
Boli aj nezdary? Napríklad, že niečo skončilo v koši?
(Smiech). To si ani nepamätám. Deti vždy všetko zjedli aj keď to nevyzeralo dobre.
A aké boli tvoje prvé torty?
Také obyčajné. Piekla som pre deti, boli poliate čokoládou a ozdobené lentilkami. S takými zložitejšími som začala asi pred 15 rokmi.
Teraz ti spod rúk už vyrastajú malé umelecké diela.
Prvú takú som upiekla najmladšej dcére, keď šla na prijímanie. Vtedy sa ešte marcipán robil doma. Bola to celkom ťažká robota a aj ťažko sa z neho tvarovalo, boleli pri tom ruky. Bol veľmi tuhý. Teraz sa už marcipánová hmota dá kúpiť aj skladovať.
Z čoho sa vyrábal marcipán?
Miešali sa bielka s cukrom, sušeným mliekom a mandľovou arómou. A mohlo sa ho urobiť len toľko, koľko sa minulo.
Ako vlastne vzniká taká krása, ktorú je škoda aj zjesť?
Najprv musí byť nápad. Mám šťastie, že manžel vie celkom pekne kresliť a robí mi niekedy náčrty. Pomáha internet. Po upečení biskvitu sa tento naplní a potom sa vyreže tvar. Ten sa potom už zdobí marcipánom, ktorý sa ešte na záver strieka farbami.
Akými farbami?
Robím s bielym marcipánom, aj keď sa dá kúpiť aj farebný. Ten potom prifarbujem potravinárskymi farbivami. Teraz najnovším trendom je zdobenie aibrusom, je to pištoľ, pomocou ktorej sa nanáša farba na marcipán.
Tvar torty si určuješ sama?
Ako kedy. Niekedy mi povedia, aký tvar chcú, niekedy vymýšľam ja. Nová torta je pre mňa vždy výzva. A čím je zložitejšia, tým je výzva väčšia. Napríklad také kvety ma už veľmi nebavia. Nie sú už pre mňa zaujímavé. Potrebujem vždy niečo nové, je to pre mňa výzva, popasovať sa s tým.
Akú si robila najväčšiu tortu?
Asi svadobnú, trojposchodovú.
Asi by to nemohol robiť hocikto. Treba najmä pri zdobení veľa trpezlivosti.
Človek to musí mať asi aj trochu v krvi, mať k tomu vzťah, ale aj určitú dávku predstavivosti a fantázie.
Bývate v byte piati dospelí ľudia. Nie je to problém pri pečení?
Trošku asi áno. Keď sa pečie, kuchyňa je celá moja. A keby len tá, ale aj spálňa. (Môžem potvrdiť, že je to pravda. Pri mojej návšteve manželská posteľ bola založená formičkami, formami a nástrojmi, o ktorých som ani približne nevedela, na čo sú.) Moje osadenstvo niekedy frfle. Ale už si zvykli. Niekedy zamestnám celú rodinu.
Ale sú aj mojimi najväčšími kritikmi. Nikdy nie sú 100% spokojní s mojím výtvorom.
Nikdy si to nechcela robiť profesionálne a dalo by sa s tým uživiť?
Ale áno, myslím, že by sa tým dalo uživiť. Pýtali sa ma už, či by som to nechcela robiť ako živnosť. Ale pre mňa je to koníček, baví ma to. Nemohla by som to robiť ako na bežiacom páse. Musím mať z toho potešenie. A u nás ľudia ešte stále nedokážu zaplatiť kvalitu.
Keď pozerám, máš tu narozkladaných plno vecí.
Už mám v tom celý majetok. (Smiech). Hľadám a vymýšľam vždy niečo nové (Pri mojej návšteve trávu zo zeleného marcipánu na tortu robila cez lis na cesnak). Keď aj niekto ide do zahraničia, tak na mňa pamätajú a dokupujú mi stále nové veci, farbivá, kakao. Beriem inšpiráciu aj z časopisov a cez internet od tých, čo sa tiež tomuto venujú. Najnovším mojim úlovkom je teraz pištoľ na striekanie farieb.
To, čo robíš, je už vlastne remeslo. Máš komu odovzdávať svoje vedomosti a zručnosti?
Najmladšia dcéra mala o to záujem aj mi najviac pomáhala. Možno ju to niekedy tiež chytí.
Na záver nemáš pre nás nejakú dobrú radu k pečeniu?
Babka ma naučila pri korpuse miešať sneh z bielok s cukrom a potom až pridať žĺtka a múku – koľko vajec toľko lyžíc múky, trošku kypriaceho prášku. Väčšinou sa to robí opačne. Žĺtky sa miešajú s cukrom a potom sa pridáva sneh.
Pri našom rozhovore na stole dostávala podobu asi 20 cm sova. Na vytvarovaný korpus pribúdali pierka. Vykrajovala ich z hnedého marcipánu samostatne, na každé dokreslila kostrnku a potom manikúrovými nožničkami nastrihať nahusto okraje. Väčšie aj menšie. Piplavá robota. Biele bruško, pazúry, uši, neodmysliteľné oranžové oči. A potom osadiť na korpus. Výsledok po troch dňoch bol perfektný. Až škoda zjesť. Ale už pri tom, ako sova dostávala svoju podobu, jej hlavou vírili myšlienky na ďalšiu tortu, ktorú bude robiť. Samozrejme opäť tvar, ktorý ešte nerobila. Bol to torta v podobe kroja, ktorý sa nosil v našej dedine a bola pre jej mamu k životnému jubileu.
Ako sa robila sova aj fotky tort, ktoré Jana Matovičová upiekla nájdete vo fotogalériách.
BH
