Obsah

Naša cesta do praveku

Typ: ostatné
Cesta do praveku - takto spontánne pomenovali vodáci-turisti druhý splav.

Jeho oficiálny názov 1. ročník splavu RAFT-HORSE 2014 evokuje, že nešlo o obyčajné splavovanie, pretože organizátori rozhodli, že zakončia splav Váhu na trase Sokolovce – Koplotovce „konskou bodkou“.
Samozrejme, začiatok bol, ako vždy, tak trochu rozpačitý. Čakanie na oneskorencov sa skrátilo nielen chystaním člnov, ale aj doplňovaním tekutiny do motorov. Bolo aj do smiechu, keď sa do fúkania pustil najmladší člen vodáckeho družstva. Jeho chuť do práce nakazila aj ostatných. Kým dorazil zvyšok skupiny, sprístupnili nie veľmi vábnu cestičku k ramenu Váhu.

Na vodeČlny už boli rozhodnuté vyraziť na vodu, keď zrazu  blankytná obloha potemnela a zhora začali padať mokré stuhy. Niekto mieni, ten hore to mení a cícerky vody bubnujú na člny, ktoré držali nad hlavami. Bol na nich iste nezvyčajný pohľad, ale iba tak sa dalo uchrániť pred prívalom vody. Asi po štvrťhodine tmavomodrá obloha vyzliekla svoj premočený šat a obliekla sa do bledomodrej farby, ktorú nesmelo pozlátilo vykukujúce slniečko. Po nebezpečnom šmýkaní po zablatenom brehu sa aj s bagážou museli predierať tajuplnou štrbinou) medzi stromami. Bolože to výkrikov úžasu, bolože to superlatívov, keď vošli do romantického zákutia ako z praveku. Hovorí sa: „Pod lampou je najväčšia tma.“
Tentokrát to platilo dvojnásobne. To, čo vodáci hľadali v meandroch Moravy alebo na Malom Dunaji, našli doma, ako sa vraví „za humnami“, tu medzi Piešťanmi a Hlohovcom. Po prvých rozpakoch vplávali do rozprávkovej krajiny, ktorá im právom vyrazila dych. Ich oči sa kochali pohľadom na úchvatné prírodné scenérie. Z mútnej vody trčali machom obrastené koly a odumierajúce drevené drieky sa splietali do nezvyčajných útvarov. Celá skupina prekonávala prekážky a mostíky, ktoré vytvorili staré, časom unavené stromy. Vŕby, jelše, buky a osiky si prezerali zelené tváre vo vodnom zrkadle a vánok im šepkal ódy o ich kráse. Niektorí zvedavci sa nebezpečne nakláňali k hladine, akoby chceli dovidieť na neznámych votrelcov. Do ticha prenikali povely vodákov: „Zaber! Pádluj! Zohni sa! Dávaj pozor! Ďalej to už nejde, treba preniesť člny!“
Člny museli vytiahnuť hore po klzkom brehu, lebo na konci pravekého ramena ich zabrzdila hať, z ktorej do hĺbky padal malý vodopád. Poskakoval po skalách a vhupol do nižšie položeného koryta. Len tak mimochodom rozčeril vodu a vytvoril malé pereje. Po poslednom obzretí do praveku sa vplavili do hlavného toku Váhu. Akoby šmahom čarovného prútika sa ocitli v prítomnosti.

Na vodeČlny aj so svojimi posádkami s urputným nasadením veslovali cez prvé pereje. Čln „Rýchly Rudy“ sa stratil vo vlnách a pripravil prvú skúšku vodákom. Posádka člna „Divoká Mirča“ razom priplávala na pomoc a vyťahuje na breh „utopencov“. Vykúpaní vodáci sa vysušili na slniečku a ide sa ďalej. Vedúci čln „Mĺkvy Stando“ prepádloval ďalšie pereje, podplával pod nastražené stromové prekážky a hravo zdolal hrozivo vyzerajúcu trasu. Ostatní to obozretne obišli a pokračovali ďalej pokojnou hladinou, no nevidia, že zhora sa zdvíha výstražný prst. Pred nimi je ďalšia prekážka a kto skončí pod hladinou? Opäť je to čln „Rýchly Rudy“. Tentokrát to dopadlo horšie, pretože „Kučeravá Mirča“ po druhom kúpeli nemohla nájsť silu, aby znovu sadla do člna. A malá, tiež nie dobrovoľne vykúpaná, „Modrooká Sue“ to okomentovala: „Ja som sa už kúpala na Seneckých jazerách, ale tam som si nenamočila hlavu.“ Druhý kúpeľ spôsobil, že vodáci museli načrieť až na dno svojich schopností a zručností a vďaka posádke člna „Medová Madla“ a „Rozvážny Jirda“ bola posádke člna „Rýchly Rudy“ poskytnutá adekvátna pomoc a všetci mohli, hoci s veľkým časovým oneskorením, vyraziť. Plavba pokračovala a pred jej zakončením sa na brehu zjavilo obrovské stádo kráv ako vystrihnutých z obrazu Martina Benku. Čln „Flegmoš Igi“ sa k nim priblížil, aby si ich prezrel zblízka, čo hneď bolo zdokumentované. Plní vnemov a nových poznatkov sa blížili ku Koplotovciam, kde zakotvili. Odtiaľ ich už čakala cesta na ranč „V Uhrovej doline“, kde sa povozili na koníkoch, strávili zážitky a tiež všakovaké dobroty pripravené organizátormi akcie. K tomu všetkému dobre padlo posedenie pri ohni a hudbe.
Čas sa nedá zastaviť a všetko raz skončí, ale táto akcia ešte dlho rezonovala vo vodáckych spomienkach. Spomienky na skryté zákutia, na čaro okamihu, na ticho, čo jemne pohladilo vodácke dušičky, na súlad v nesúlade, na krásu v mútnej vode čerenej pádlami, to sú tie nezmazateľné stopy vo vodáckych srdciach, ktoré vyvolávajú túžbu opäť sa sem vrátiť.

Text  a foto: Alena Mlčoch Hromadová

Na stiahnutie: fotogaléria z akcie.


Vytvorené: 14. 12. 2014
Posledná aktualizácia: 10. 1. 2017 04:14
Autor: